Dolomity – Val Gardena

Budík zvoní ráno o pol štvrtej. Mohol by aj neskôr, ale ráno potrebujem pokoj. Žiadny stres. Káva, noviny...
Peťa prichádza niečo po piatej. Lyže vkladáme do truhly, batožinu pcháme do auta. Vyzeráme ako koškári a nechápeme, ako sme minulý rok mohli presne do toho istého auta dovnútra napchať aj lyže aj snoubordy. Vyrážame, pred sebou máme 800 km, 4 krajiny a 10 hodín cesty. Brnkačka. Dolomity sa nás už určite nevedia dočkať.

Trošku sme pozabudli na tankovanie a na poslednej pumpe v Bratislave dumáme, či natankujeme na Slovensku, alebo až v Rakúsku. Internet tvrdí, že v Rakúsku natankujme lacnejšie, internet však nevie, že naša cesta smeruje výlučne po diaľnici. Internet je blbý. Prekračujeme štátnu hranicu. Zisťujeme to podľa toho, že nás v aute zrazu nehádže a nič vnútri nedrncá. Z ciest zmizli jamy, hrbolce a päťdesiat odtieňov sivej.

Na benzínkach pri diaľnici je pre nás nafta drahá ako Trošková pre bývalého premiéra. 1,59 eura za liter je suma, ktorú nie sme ochotní len tak ľahko pustiť a živíme v sebe nádej, že niekde hlbšie vo vnútrozemí bude lepšie, lacnejšie. Keď sa už zdalo, že nebude, prišiel 131 km diaľnice A1. Zdiaľky vidíme tabuľu, chvíľu neveríme, ale pre istotu z diaľnice zlezieme. 

Tip pre vás:  Nonstop samoobslužná čerpacia stanica Old Timer, 131. km, diaľnica A1. Nafta za 1,19 za liter. No nekup to.

Taliansko – Dolomity

Do dedinky SELVA GARDENA WOLKENSTEIN prichádzame presne podľa plánu, aj keď celý plán spočíval vo vete "kedy prídeme, vtedy bude". Už sme skoro pred hotelom, keď nás zastaví slepá ulica a značka zákaz v jazdu. Nejaký domorodec nás otáča na nový most a posiela nás inou cestou. Pred hotelom vidíme zrušenú zastávku skibusu a tušíme, že dostať sa na svah nebude až taká sranda. Nebola. 

Pôvodná zastávka zrušená, nová o kus ďalej na hlavnej ceste a busy, ktoré jazdili na jednu aj druhú stranu, úplne na pi... no skrátka, úplne zle. Kým sme prešliapali, pretraverzovali alebo inak sa presunuli do hlavného lyžiarskeho Sella Ronda prúdu, hodnú chvíľu trvalo a unavení sme boli už po prvej hodine akej-takej akcie. Hlavne lyžiari. Snoubordisti boli v ťažkej pohode. V papučkách sa šliape predsa len omnoho lepšie ako v lyžiarkach. 

Tip pre vás: Ak sa dá, zistite si, či sú údaje na webovej stránke hotela aktualizované, či je zastávka skibusu tam, kde má byť, ako ďaleko je od hotela a kam vlastne skibus jazdí. Po skúsenostiach sme si vraveli, že úplne najideálnejšie riešenie je nájsť si ubytovanie s vlastným, hotelovým skibusom. 

Sella Ronda
Sella je horský masív, okolo ktorého sú postavené lanovky a vybudované zjazdovky. A práve ten okruh je tá ronda. Celé to má dĺžku okolo štyridsať kilometrov plus mínus, podľa toho, či sa vyberiete v smere, alebo protismere hodinových ručičiek. Počas celého okruhu nemusíte ani raz zjazdiť ten istý svah alebo sa vyviezť tým istým prepravným zariadením dvakrát. Tvrdí sa, že celý okruh bez problémov zvládne aj slabý lyžiar alebo malé dieťa. A tak sa stalo, že sme hneď prvý deň uviazli pätnásť kilometrov pred cieľom a nestihli sme sa vrátiť na ubytovanie.

Trošku sme totiž zašpekulovali. Z hlavného okruhu sme odbočili na Marmoladu. To je 3 343 m vysoká hora, najvyššia v Dolomitoch v južných Alpách a pri peknom počasí je z nej vidieť doďaleka. A vtedy bolo krásne. Okrem toho, že bolo krásne, bola ešte aj sezóna, čo znamená, že mrte ľudí. V údolnej stanici sme čakali na lanovku niečo viac ako hodinu. Na Marmoladu sa lezie tromi kabínami a v čase, keď sa hore valia všetci lyžiari, sa do každej jednej kabíny navalí zhruba 50 ľudí (možno viac). Nemáte priestor, nemáte miesto, nemáte vzduch. Máte jedinú istotu. Nemusíte sa báť, že vám niekto niečo ukradne z batoha, hoci ho máte na chrbte a nemáte ho pod kontrolou. Tých ľudí je v kabíne totiž toľko, že nikto nedokáže pohnúť rukou ani o milimeter. Ani ničím iným. Keď vystúpite, budete pridusený, postláčaný, pokrčený a chuť na krásne výhľady vás možno prejde, keď zistíte, že musíte ešte v lyžiarkach šliapať na poschodie, pretože výťah na vyhliadku nefunguje.

Zvrchu sa dostanete len jednou jedinou zjazdovkou. Červenou, ktorá je pri tom množstve ľudí rozbitá na maderu, miestami pripomína čiernu. Lyžiari s menšími skúsenosťami, prípadne nejakým technickým alebo zdravotným problémom, by si mali na ňu vyčleniť dostatok času. My sme ho už nemali.

Tip pre vás: Keď jazdíte Sellu Rondu, jazdite Sellu Rondu, nezdržujte sa, nikdy neviete, čo sa môže stať na druhej strane masívu. Môžu vám napríklad tesne pred nosom zatvoriť prepojovaciu lanovku. Odbočky od hlavného prúdu si dovoľte iba v prípade, že ste skutočne zdatný lyžiar, prípadne mimo sezóny, keď vás nebudú brzdiť a obmedzovať žiadni iní ľudia na svahu ani neupravené rozbité zjazdovky a nebudete musieť čakať pred každým jedným turniketom pätnásť minút. Vtedy sa to stihnúť dá. Ronda býva skutočne preplnená. Raz darmo, je to atrakcia.  Ak sa nestihnete vrátiť, hromadnú dopravu nečakajte. Jediná možnosť je drahý taxík, alebo tá lepšia – priateľ (alebo podobná dobrá duša) na telefóne, ktorá má dostatok energie a je natoľko šikovná, že sa dokáže vrátiť na základňu/ubytovanie včas.

Ehm... Ubytovanie, a hlavne stravovanie
Začnem rovno tipom č. 1: Overte si, kedy začínajú jazdiť lanovky na svahoch a ako vám tento čas bude kolidovať s raňajkami. A hlavne... Overte si, kedy sa začína podávať večera.    

Raňajky je dobré mať ráno. Skoro ráno. Pretože ak ich máte neskôr, môže sa vám stať, že kým sa dostanete na svah, lanovky už budú hodinu a pol jazdiť a vy si nikdy nebudete môcť dopriať pocit zajazdiť si na čerstvo/panensky upravených prázdnych zjazdovkách.

Večere je dobré mať večer. Skôr skôr než neskôr. V našom hoteli sa večere podávali až o pol ôsmej, čo bola strašná hlúposť, lebo zo svahu sme chodili okolo štvrtej, maximálne piatej. Máte dve možnosti – buď sa natlačíte nejakými keksmi a potom budete mať problém s večerou, alebo zostanete hladní, a tak budete mať problém do večere. Oba prípady sú na kočku.

Taliani sú tak jednoducho nastavení. Ráno dlho chrápu, pracovať začínajú pomaly o desiatej, potom majú siestu a potom zasa začínajú pracovať, a keď dopracujú, je večer. A potom idú jesť. Večera neprebieha ako u nás, že ju zhltneme a bežíme k telke. Ak sa dostanete do hotela, v ktorom budete mať večere servírované, pripravte sa na toto: Na začiatku všetkého je stôl so všemožnou zeleninou. Naberiete si, koľko chcete, chrúmete a čakáte, kým sa im uráči priniesť vám predjedlo. Predjedlo dojete hneď, ale ďalšieho jedla sa dočkáte až vtedy, keď predjedlo zjedia všetci v miestnosti. V našom prípade boli tie miestnosti dve. Konečne vám prinesú ďalšie jedlo a celý postup sa niekoľkokrát opakuje v závislosti od počtu chodov. Takže večerať začnete o pol ôsmej a skončíte v tom najlepšom prípade o pol desiatej s plným bruchom a pocitom, že taký naprataní nemôžete nikdy zaspať, a keď aj zaspíte, bude sa vám snívať o tom, že ste vlk, Červená čiapočka vám práve narvala do bachora za tatrovku šutru, hodila vás do najbližšieho jazera a snaží sa vás utopiť.

Chápeme, že pre Talianov je spoločná večera udalosť, na ktorej sa rozprávajú zážitky z celého dňa a že sa na nej utužujú rodinné vzťahy a posilňujú väzby, ale zhodli sme sa na tom, že to isté by sme celkom dobre zvládli aj v izbe pri víne a oveľa intenzívnejšie.

Tip č. 2: Asi je lepšie mať ubytovanie bez stravy a tú si riešiť vo vlastnej réžii. Zariadite sa podľa seba, na raňajky si kúpite, čo potrebujete a koľko viete, že zjete a koľko si budete chcieť zabaliť na svah. Na večeru si niečo malé a rýchle uvaríte a v čase, ktorý vyhovuje vám. Čas, ktorý ušetríte zbytočným čakaním na jedlo, dokážete využiť omnoho efektívnejšie.

Záver: Trošku sme boli prekvapení množstvom ľudí a množstvom snehu (v oboch prípadoch negatívne), v každom prípade stále platí, že lyžovačka v zahraničí je stále lepšia, kvalitnejšia, intenzívnejšia, ponúka viac zážitkov, a hlavne je pri porovnaní všetkých výhod a potenciálnych nevýhod (dlhšia cesta a pod.) stále lacnejšia ako na Slovensku.

Inak fajne bolo. ;-)